Môj druhý HALF IRONMAN a hneď Majstrovstvá sveta IM 70.3 UTAH v USA
… trošku dlhší report, snáď ho prečítate dokonca
Počas leta to vyzeralo, že bude dostatočný čas na prípravu a aj kvalitná príprava. Samozrejme som chcela mať lepšie časy ako boli na Ironmanovi v Portugalsku, aj napriek tomu, že tieto dva preteky sa nedajú porovnať, hoci bike bol kopcovitý u oboch. Bohužiaľ od konca augusta som stihla byť 2x chorá, a tým sa moje tréningy museli zrušiť. Jediná dôležitá vec bola, dať sa zdravotne do poriadku. Zostával posledný týždeň pred odchodom (necelé 2 týždne pred pretekom), tak aspoň rýchlo dobehnúť objemy bez rýchlosti, najmä to plávanie.
„Vedela som už, že nepôjde o rýchlosť, však nádej zomiera posledná.“
V sobotu mi Peťo Šimun požičal kufor, nabalil mi môjho lososového kamoša, v nedeľu rýchly bike cez babu a Biely kríž s trénerkom a chlapcami a šup môžeme v pondelok ráno vyraziť smer USA. Zrasu sme boli v Las Vegas a už som cítila, že sa teším do Utahu. Samozrejme nemôže ísť všetko po masle, to by nebol môj výlet, keby neboli menšie komplikácie. Najprv som stratila obľúbenú bundu, hovorím si, nič však to je znamenie, že si kúpim novú. Moja mamča mala prísť 3 hoďky po nás, bohužiaľ nestihla prestupový let a tak namiesto o 18:00 prišla po polnoci. Medzi tým sa nám vymkli dvere do izby a tak sme čakali cez hoďku na majstra. Všetci zaspali a ja som čakala ďalej na maminu. Nielen, že ju taxikár odniesol úplne niekam inam, hoci mal adresu, ešte jej aj stratili batožinu. Hovorím si „ráno bude už fajn“. Strávili sme pol dňa na letisku kvôli batožine a autu.
„No nič, hovorím si opäť: už si si vystrieľala všetky náboje, tak už len pozitíva prídu“.
V utorok večer sme prišli do UTAHU, kde bolo fakt nádherne. Počasie malo byť teplé, ale na tento týždeň sa ochladilo a to výrazne. V kontakte som bola s chlapcami zo Slovenska, ktorí štartovali v nedeľu a hlavne s Miškou Sasváriovou, (ktorej samozrejme gratulujem a ďakujem tiež za podporu), s ktorou som bola denno-denne v kontakte. Nestihli sme síce plávanie v Reservoir, ale išli sme aspoň spoločne na bike trošku si prejsť trasu a pokecať. Jasné aj tu ma čakalo prekvapko – defekt. No nič hovorím si, že už posledný tromf minutý, nemusím brať náhradnú dušu ani náradie na preteky ?.
Stihla som slovenský sprievod a stretla som aj Mareka Nemčíka, ktorému som vďačná za každú radu a aj samotné povzbudzovanie. Pomaličky sa schyľovalo k pretekom. Štvrtok som si odniesla veci do depa, vzdialeného asi pol hodiny autom od cieľa.
„Plávalo sa v Sand Hollow Reservoir, prekrásne miesto. Voda mala 17,2 stupňa ideálna na neoprén“.
Ako som spomínala, dosť sa ochladilo počasie a zrovna ráno, kedy som mala štartovať boli 3 °C.
Ráno o 4:45 som sa dostavila k autobusom, ktoré nás doviezli na štart. Tam som čakala do 7:30, pozrela som si štart najlepších triatlonistiek a 7:58 som štartovala ja. Samozrejme som sa snažila zohrievať a byť nababušená do poslednej minúty, keďže bola veľká zima. Ale posledných 25min sme tam stáli v neoprene, v ponožkách a rukaviciach, ktoré som zahodila asi 8min pred štartom. V age group nás štartovalo skoro 300 žien a boli sme štvrté v poradí na štarte. Vo vode sa mi plávalo naštastie v pohode, hoci som na tvári cítila silná chlad, ešte nám nesvietilo ani slniečko. Keď som z nej vyliezla, necítila som si ruky, nohy a úsmev bol zamrznutý. V depe som bola snáď celú večnosť, všetko zmrznuté. Toto bolo moje najpomalšie depo v živote. Musela som sa komplet prezliecť do suchého, aby som nielen neprechladla, ale ušetrila si ako tak energiu. Samozrejme čapica, bunda, dvoje rukavíc …, ale aj tak som mala prvých 5-10 km zmrznuté ruky a pociťovala som priedušky. Nohy som si necítila celých 90km. Napriek tomu sa mi išlo dobre na biku a hlavne keď sa mi do kopca podarilo predbehnúť veľa súperiek. Posledných záhul prišiel až na 65-80 kilometri, kopec, ktorý nie a nie skončiť, ale aspoň som už bola riadne zahriatá a potom nasledoval len dlhý kopec smerom dole. Stihla som to do 3hodín ( tú minútku navyše nepočítam).
V depe č.2 to bolo rýchle, keďže sme bicykle odovzdávali dobrovoľníkom, tretry som nechala na pedáloch, šup tenisky šilt a bežať rovno do kopčeka. Bohužiaľ tu som pocítila bolesť predného ľavého stehna z boku, ktorý ma ťahal celú dobu. Nebola som schopná bežať, to čo sme si s trénerom nastavili. Bola som rada, keď som častú chôdzu menila za ťapkanie. Na behu som sa riadne vytrápila, ale dala som to aj s úsmevom na tvári. Najväčšou podporou, kedy som vždy pridala, bol môj muž s deťmi a maminou, za čo im hrozne ďakujem. Nielen že akceptovali moje tréningy, ale prispôsobili môj program do pretekov, počas pretekov robili neskutočný support. Všade na mňa kričali, povzbudzovali. Dokonca ma milo prekvapili na biku, keď som si hovorila, že aké krásne je, keď kade tade ľudia povzbudzujú svojich, hoci boli cesty pouzatvárané. Šlapem do kopca, hlava dole a tam sa zjavili títo moji najlepší fanúšikovia, čo mi vždy dodalo síl. Aj som od šťastia a radosti veľakrát pustila slzy. A to nehovorím o mojom finiši do cieľa, kde bolo počuť asi iba moju mamču, muža a deti ?. Zrýchlila son, nie preto, aby som dámu vedľa mňa predbehla, ale aby mi nepokazila fotku ( chichi čo už).
Samozrejme ďakujem coachovi Maroškovi, ktorý sa ma snažil pripraviť, dôveroval, volal, dával rady a verím, že hoci výsledok nebol ukážkový, nestratil dôveru.
Ďakujem všetkým, ktorí fandili, bolo VÁS veľmi veľa a to si veľmi cením.
