Triatlon je krásny šport, o tom asi nikto, kto ho vyskúšal nepochybuje. Často sa zdôrazňuje jeho prínos pre fyzické zdravie. Ten je určite nespochybniteľný, veď stačí pohľad na štíhlych športovcov, ktorí zvládajú kombináciu troch športov a robia ich až na šialených vzdialenostiach. O čom sa ale veľa nehovorí je psychický prínos tréningu obzvlášť na dlhý triatlon. O tom som sa presvedčil aj ja osobne a v tomto článku krátko popíšem čo ma naučil tréning na môjho prvého half IM na Kanárskych ostrovoch.
Na úvod treba povedať, že som triatlonový amatér a k tomuto športu som sa dostal len nedávno (cca pred rokom a pol). Hlavne preto, že bicykel ma bavil vždy, čiastočne aj beh a vždy som obdivoval široké ramená plavcov. No a kombinácia všetkých troch športov naraz mi pripadala obzvlášť cool. Ako to už býva, štart na dvoch olympijských vzdialenostiach len prebudil potrebu skúsiť niečo viac a ďalšou métou bol prirodzene polovičný Ironman.
Na jeseň 2021 som si teda stanovil termín preteku, 19.3.2022 na slnečných Kanárskych ostrovoch. Do závodu to bolo vyše 4 mesiace čo som vyhodnotil s ohľadom na už dokončené dva preteky ako dostatočný čas prípravy.
Novembrová a decembrová príprava išli podľa plánov, s mojim trénerom Marošom sme odfajkovali dokončené ťažké tréningy, odtrénované hodiny krásne pribúdali a moje výkony lámali rekordy.
Problém 1
Potom však prišiel prvý nepríjemný moment. Neviem či to tak majú aj profíci ale možno sa v tom niekto nájde. Začalo to miernou bolesťou hrdla a upchatým nosom. Začali mi teda hlavou víriť myšlienky typu: „Môžem si dovoliť maximálne deň oddychu“, „To musí rýchlo prejsť“, „Dnes som mal plánované dve hodiny na trenažéri, ak ho zruším tak nedám plánovaných 14 hodín za tento týždeň“ atď. Aj keď som si uvedomoval, že dôležitejšie je sa doliečiť, tak nebolo jednoduché tieto myšlienky vyhnať z hlavy. Výsledok bol taký, že po tomto „tréningu“ ktorý som od únavy ani nedokončil som sa zobudil na druhý deň v ešte horšom stave. Keď to ani po pár dňoch neustupovalo, išiel som k doktorovi, ktorý mi predpísal antibiotiká.
To bola ďalšia nepríjemná správa. V tom momente som si už hovoril, že už som stratil týždeň, ďalší týždeň s antibiotikami mi zničí celý plán, stratím kondíciu, ktorú som tak úmorne za posledné týždne nabral a tak ďalej. Proste blbé pocity a náznaky mini depky. To bolo znásobené tým, že akonáhle som netrénoval, mal som odrazu píliš veľa voľného času, čo bola po dlhom čase pravidelného trénovania zvláštna zmena. Po dobratí tých 7 dňových antibiotík som sa opäť vrátil s očakávaním na trenažér ale tá slabosť ma úplne zničila. Nie len že som zďaleka nedával také watty na aké som bol zvyknutý, ale už pri dovtedy ľahkej intenzite mi tepy vyskakovali do výšin. Ešte horšie to bolo na behu, kde som mal aj pri pomalinkom kluse tempom 6’30 tepy akoby bežím 10k preteky. Vtedy sa mi reálne začali rúcať moje Ironman plány, začal som hľadať možnosti vrátenia peňazí a začal som spochybňovať aj moje schopnosti. „Čo ak na to jednoducho nemám?“, „Keď moje telo nezvládlo pár týždňov 15 hodinových tréningov, ako môžem ďalej pokračovať?“, „Má to všetko vôbec zmysel? Prečo to vlastne robím, keď sa pozriem späť na posledné tri týždne, tak mi to prináša iba zlé pocity?“, „Čo tak to celé zabaliť a nájsť si nejaké ľahšie hobby?“. Znie to niekomu povedome? ? Teraz spätne mi tie myšlienky pripadajú malicherné, ale v tom čase som sa tým vážne zaoberal.
Problém 2
Postupne sa mi našťastie kondícia krok po kroku vracala a asi po 2 dvoch týždňoch som znova veselo plával, bicykloval a behal. Kondícia ešte síce nebola na predchádzajúcich leveloch ale s pravidelným tréningom som cítil, že sa mi rýchlo vracia. Vtedy ale prišiel druhý moment, ktorý moje ambície takmer pochoval. Počkala si na mňa korona a začiatkom februára som aj ja chytil omikron. Ako očkovaný som nemal našťastie žiadny ťažký priebeh ale mierne teploty a kašeľ a bolesť hrdla ma zase zložili do postele. Pre môj Ironman plán to bola ďalšia rana hlavne preto, že do Lanzarote 70.3 zostávalo iba niečo vyše mesiaca. A správy o tom ako môže korona poškodiť pľúca a spôsobiť dlhodobú rekonvalescenciu mi na sebadôvere nepridávali. Po ďalších dvoch týždňoch núteného oddychu a negatívnom teste, kalendár ukazoval presne mesiac do závodu.
Aj tak idem do toho
Prvé behy a bicykle po korone boli opäť depresívne. Obzvlášť blbý pocit vedia spraviť športové hodinky keď hlásia Performace Condition -6 Poor.
Posledné týždne pred pretekmi sa teda niesli v znamení nadobúdania stratenej kondície a nabiehania kilometrov. Pred pretekmi som si spravil ešte nejaké testy a výsledky vyzerali povzbudivo. Otázkou bolo, či stanovené hodnoty udržím počas celých pretekov a ako bude moje telo reagovať na dlhotrvajúcu záťaž. A či udržím trénerom stanovený pace 5’00 na behu aj po vyše piatich hodinách pretekania.
Ukázalo sa, že áno, závod bol v krásny a na hornatej trati stačil čas 5:30:20 na 20. miesto v kategórii 25-29. Pre porovnanie, na získanie miestenky na IM World Chamiopnship do Utahu mi chýbalo 27 minút.
S ohľadom na problémy a choroby v posledných mesiacoch je takýto výkon pre mňa veľkým úspechom a keby mi to niekto povedal v januári, neveril by som mu. Čo ma ale viac teší ako samotný výkon, je, že som sa naučil dve veci, ktoré môžem aplikovať aj v živote.
Jednak to, aká dôležitá je dlhodobá konzistentnosť a sledovanie cieľa. Pri pretekoch sa ukázalo, že aj dve choroby na mňa mali minimálny vplyv, prevážil rok a pol denno-denného tréningu a veľa, veľa stoviek odtrénovaných hodín počas celého obdobia.
A potom, že za úspechom nevedie rovná cesta. Tá je vždy kľukatá a počas tej cesty nevyhnutne prídu neočakávané prekážky. Tí úspešní majú spoločné to, že tieto prekážky dokážu prekonať a ich psychická výdrž a dlhodobá húževnatosť, nezlomnosť je možno ešte obdivuhodnejšia ako tá fyzická.
Výsledky: https://www.ironman.com/im703-lanzarote-results
photo credit: @Ivanmagdolen
