Editka Medzihradská: “Zúčastnila som sa behu v ČSOB Mini maratóne, 4,2 km. Bola sobota, vcelku pekne ale veľmi chladne, ba až zimné počasie. Jeden nevedel, ako sa ma obliecť. Ale keďže boli zimné teploty, tak do 5 stupňov, tak bolo rozhodnuté – obliecť sa klasika ako v zime na beh. Našťastie nepršalo – ale podľa predpovede počasia malo pršať. To by bolo veľmi nepríjemné. Pršať – či vlastne snežiť – začalo až večer po behu. Bolo to ozaj ako na vianoce, kopa snehu. Až si jeden pomyslel, že ďalší deň asi nebude Maratónsky bežecký deň, ale Maratónsky bežkársky deň.
No nič, poďme naspäť k sobote. Ja som vždy taká nervózna pred začiatkom, že až. Išli sme behať v prvej vlne, bola zima, na štarte sme skákali nech sa zahrejeme. Vedľa nás stali nadšenci v krátkych nohaviciach a krátkom tričku, uff. To budú asi ti dobrí, čo to dajú za menej ako 5tkovym tempom… Mala som srdce v ušiach a v hlave, snažila som sa upokojiť, nech ma ten adrenalín neunaví ešte na štarte. Bola som rada, že tam je so mnou Ajka. Vyštartovali sme. Ajka sa dostala predo mňa a ja som ju nasledovala. Dávala som si pozor aby som neprepískal tempo, a tak som sa trochu spomalila. Najväčším zaberákom boli “kopčeky smerom nahor”. Nechcela som prejsť do kroku, lebo by som sa ťažko motivovala opäť začať behať. A tak som kopčeky dohora tiež “vybehla”, ak sa to da behom nazvať. Ale neprešla som do kroku. Čo som si všimla bolo, že keď sa most začal v druhej polovici skláňať smerom nadol, tak som to cítila. Konečne! Doteraz som to vôbec necítila, že taký mierny sklon má tiež výhodu v behu. Koncom mosta už sa ozaj bežalo dole kopcom a to som využila (prvý krát) a nechala som sa rozbehnúť podľa dolu kopca. Aj keď sa mi zdalo, že to je dobré ako bežím, všetci ma predbiehali. Je to strašný pocit. Hlavne keď niekto, kto už kráčal, vás opäť predbehne… a potom opäť začne kráčať a vy ho predbehnete… a potom zas on vás… a najviac ma naštvalo, že aj v cieľovej rovinke ma títo chodiaci bežci pekne jeden za druhým predbiehali akoby nič… No ale poďme naspäť. Beh cez nábrežie bol ok, mám rada, keď bežím popri bubnistoch, čo bubnujú rytmu, ozaj to pomáha. Človek sa tak otrasie trošku a ide… a zrovna pred ďalším kopčekom dohora – z hrádze na most. Ale aj to som vybehla, neprešla som do kroku. Napriek tomu, ze Ajka prešla do kroku (cely čas bola predo mnou) ja som ju nevedela svojim behom dobehnúť, a to ozaj bola iba kúsoček predo mnou. No, hovorím si, asi bežím pomalšie ako ona kráča… to teda “letím”, zasmiala som sa pre seba. Ale nevzdala som to, poctivo som to “odfučala”. Strašne fučím keď behám, ako lokomotíva. V polovici mosta to už bolo vo vačku – už sa to začalo zvažovať a konečne dolukopec a rovinka už sa išlo dobre (aj keď som nevedela moc zrýchliť ale robila som čo sa dalo). “Chodci” ma predbehli, bola som na nich až takmer nahnevaná až som sa čudovala, že prečo akurát tento pocit. Je to ozaj frustrujúce a človek sa musí zaťať a vytiahnuť všetku silu a zabojovať pri cieli. Nemám rada, keď pred cieľom sú 3 akoby brány (ciele) – lebo som nevedela, ktorý pre pána jána je vlastne ten cieľ. Dobre by bolo mat iba jednu cieľovú bránu. (tie dve predtým boli reklama).
A čo sa oblečenia týka – už pri prvom hore kopci som závidela tým, čo boli len v kraťasoch – lialo zo mňa ako z krhly…
Spravila som osobák, 26:38. Neverila som vlastným očiam. Super! Len pre porovnanie, minuloročný výsledok bol 29:58 (a to som sa tiež veľmi tešila, lebo som to chcela zabehnúť pod 30 min a podarilo sa).
Tak sa teším, ďalšia účastníčka medaila na kľučke. A teraz už len dobre trénovať a snažiť sa aby aj budúcoročný mini maratón bol opät posun o kus k lepšiemu výsledku!“